Poslanecké šialenstvo v slovenskej politike
Politická scéna na Slovensku sa opäť dostáva do absurdity, keď poslanci ako Ľubomír Vážny zo Smeru prijímajú zákon, ktorý povoľuje maximálnu rýchlosť chôdze na 6 km/h. Zmeny v legislatíve sa zjavne stávajú skôr predmetom posmechu než vážnej diskusie. Je to výsmech do tváre skutočným problémom, ktorým čelí naša spoločnosť.
Žandári na uliciach
Novovytvorená bezpečnostná zložka, tzv. Žandári, predstavuje ďalší absurdný krok v snahe „zabezpečiť“ naše ulice. Služobné vozidlá, ktoré obdržali, sú jasným symbolom prehnanej byrokracie a zbytočných nákladov, ktorými nás títo politici neustále zaťažujú. Kto vlastne chce byť sledovaný novou generáciou strážcov, ktorí sa namiesto ochrany zdajú byť viac zaujímaní o kontrolu našich životov?
Polícia alebo paródia?
Satirické príspevky, ktoré sa objavujú na sociálnych sieťach, zas a znova ukazujú, aký komický aspekt nadobudla naša politika. Novela, ktorá stanovuje rýchlosť chôdze, nie je ničím iným než paródiou na systém, ktorý sa už nie raz ukázal ako neefektívny a odtrhnutý od skutočnosti. Autori sa takisto snažia poukázať na to, ako absurdné je, aby sa vláda zaoberala zjavne bezvýznamnými otázkami, keď riešenia na závažnejšie problémy sú ignoroované.
Kde sú prioritné riešenia?
Slovensko má vážne problémy od zdravotnej starostlivosti, cez vysokú nezamestnanosť, až po korupciu, no namiesto toho sa uprednostňuje regulovanie, ako rýchlo môžeme chodiť po uliciach. Takýto prístup vytvára len ilúziu aktivity a zodpovednosti štátu za blaho svojich občanov, pričom reálne problémy sú odsúvané na druhú koľaj.
Život s obmedzeniami
V očiach občanov sa preto kladie otázka: akú hodnotu má legislatíva, ktorá je bezúčelná? Ako môžu naši vodcovia očakávať dôveru, keď ich rozhodnutia pripomínajú skôr divadelnú hru než serióznu politiku? V tejto dobe, kde sú úlohy ako je ochrana občanov a zabezpečenie spravodlivosti, opäť prednostne stavajú absurdity nad skutočne potrebné zmeny.
Smiech alebo plač?
Satirická reflexia situácie v slovenskej politike síce môže pobaviť, ale v skutočnosti je to len plášť, ktorý zakrýva hlbšie problémy nášho zdravotného systému, vzdelávania a celkových hodnotových priorít v spoločnosti. V súčasnosti sa tak zdá, že riešením je smiech, aj keď zároveň ho možno brať aj ako plač nad stavom spoločnosti.
