Prečo umelcom a politikom veríme to, čo sme podnikateľom neuverili nikdy?
Ľudia už od pradávna zdieľajú základné potreby so zvieratami, pričom ich životne dôležitými aspektmi sú jedlo, bezpečnosť a reprodukcia. Avšak u ľudí táto cesta k naplneniu týchto potrieb často vedie nevydaným smerom – cez interakciu s inými. Požiadavka na socializáciu a získavanie spoločenského statusu je tu jednou z najzakorenejších potrieb a v mnohých prípadoch sú jedinci priamo ovplyvnení týmto aspektom svojho priebehu života.
Naše štatistiky nás prekvapujú, pretože sú nám známe hmatateľné zlepšenia životných podmienok, ako napríklad cenovo dostupné potraviny a rovnaké postavenie pri poskytovaní bezpečnosti. Napriek tomu sú mnohí stále obsedení relatívnym porovnávaním svojich úspechov s kritikou iných, či už na úrovni zamestnania, majetku alebo rodinnej dynamiky. Tento fenomenálny posun v hodnotení vzájomného statusu sa prejavuje najrôznejšími formami, od obrovskej túžby po porovnávanie až po skromnosť, ktorá je niekedy skôr sebaobvinnením.
Skromnosť ako sebaklam
Na prostredný rozmer statusu sa v našej kultúre pozeráme s určitým odstupom. V snahe uchovať si verejné uznanie, spoločnosť varuje pred otvoreným vyjadrením túžby po spoločenskom postavení, pretože takáto odvážnosť je často vnímaná ako nepokojujúca. Samosprávne myšlienky sú skryté a ich vyžadovanie je považované za morálne nevhodné, čo vyvoláva pocity takýchto skrytých hier.
Naša psychológia predpokladá, že odkrytie statusu pred ostatnými môže spôsobiť, že sa jedinec zaťaží nielen vo vlastnom očakávaní, ale aj v súvislosti s morálnym pohŕdaním okolia. Tento paradox je o to prekvapujúcejší, keď sa pozrieme na úspešných jednotlivcov. Je tu potreba zjavne masírovať naši túžby v podobe skromnosti, ako aj pretvárať altruistické činy tak, aby sa zdali nezištnými.”,”
Úspech treba maskovať
Ako sme sa naučili vnímať úspech, je to zložitá hra o status. Úspešní jednotlivci sa musia vyhýbať otvorenému chvástaniu a prispôsobovať svoj obraz zvykom prispievajúcim k morálnemu súhlasu.
Kultúra, ktorá zharmonizovala snahu o uznanie s altruizmom, vytvára prostredie, v ktorom je možné, aby umelci a filozofi prejavili svoj prehľad bez pociťovania viny. Osobnosti ako Henry Ford alebo Andrew Carnegie neboli schopní skryť svoju ambíciu za vetou „robím to pre iných“, čo zmietilo v ich úspechoch hodnotu ludských príspevkov a naplnenia svojich snáh o prosperitu.
Politici hrajú tvrdo
Paradox nachádzame aj v politike. Politici majú tendenciu predstierať, že nehrajú statusovú hru. Tí najúspešnejší dokážu presvedčiť verejnosť, že ich skutočné ciele sú v prospech stability a sociálneho blahobytu. Týmto spôsobom suverénne predbehnú ambície podnikateľov.
Podnikatelia nie sú vo verejnej mienke nikdy úplne pochopení, pretože neexistuje závojná kultúra, ktorá by ich činy ospravedlňovala. Zatiaľ čo umelci a vedci si môžu zabezpečiť svoju túžbu po uznaní prostredníctvom kultúrne hodnotných „poslaní”, podnikatelia zostávajú len ako „tí, ktorí sledujú iba zisk”.
Aké hry hráme?
V novom kultúrnom a ekonomickom kontexte sa však dá predstaviť aj pozitívny vzor, v ktorom môže byť podnikateľský záujem rešpektovaný. V popredí by mali byť motívy vlastného rozvoja prostredníctvom podnikania a inovácie, čo prinesie osobné aj spoločenské prínosy. Takéto scénáre vyžadujú, aby sme si uvedomili, že hoci sú statusové hry neoddeliteľnou súčasťou našich životov, spôsob, akým ich hráme, má kľúčový význam pre našu kultúru a občiansky prežívanie.
