Najnebezpečnejšia trofej na Slovensku? Filmová cena IGRIC je absolútnym unikátom
Kým vo svete filmári bojujú o zlaté sošky či kryštálové glóbusy, slovenské filmové a televízne umenie má svoj vlastný, mimoriadne osobitý symbol. Národná cena Igric nie je len najstarším a najprestížnejším ocenením pre domácich tvorcov, ale aj trofejou, ktorej vznik spája unikátny príbeh a dávka nečakaného rizika.
IGRIC je jediná slovenská filmová cena, ktorá má v životopise zákaz. Vznikla v roku 1967 na vlne československej novej vlny. Na prvom odovzdávaní v hoteli Devín sedel Martin Frič a Dominik Tatarka si odnášal cenu za scenár k Panne zázračnici. O dva roky neskôr filmový a televízny zväz FITEZ, ktorý ceny udeľoval, odmietol podpísať súhlas so vstupom vojsk v auguste 1968. Režim ho preto zakázal a IGRIC na vyše dvadsať rokov zmizol. Návrat prišiel v roku 1993.
Yvonne Vavrová, režisérka, scenáristka, producentka a predsedníčka Slovenského filmového zväzu, hovorí o zákulisí IGRIC-u ako o röntgene do slovenskej kinematografie. Zdôrazňuje, že Igric bol stredoveký potulný spevák, herec a komediant, teda symbol slobodného umelca, ktorý nikomu nepatril a každému mal čo povedať.
IGRIC neoceňuje iba film ako celok, ale konkrétny tvorivý čin: réžiu, scenár, kameru, herectvo, animáciu či dokument. Hovorí o ľuďoch, ktorí za obrazom stoja, nielen o tých, ktorí sú priamo v zábere. Soška od Erny Masarovičovej nie je cenovka, ale socha: 33,8 cm bronzu a 2,4 kg váhy.
Cenu vyhlasujú tri organizácie: Slovenský filmový zväz, Únia slovenských televíznych tvorcov a Literárny fond. Podľa Vavrovej je zjednotenie cien nerealizovateľné, pretože jedna cena znamená jeden názor a kultúra potrebuje viac hlasov. Ako príklad uvádza Oscary, BAFTA a Zlaté glóbusy, ktoré existujú vedľa seba.
Vavrová priznáva, že IGRIC prežíva vďaka ľuďom, ktorí si nevedia predstaviť, že by to vzdali. V rozpočte, ktorý by inde stačil sotva na rozbeh akcie, dokáže malý tím odviesť prácu, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani oveľa väčšie produkcie.
Tohtoročný IGRIC pracoval s kafkovským existencializmom, absurditou a pocitom človeka v nepochopiteľnom svete. Podľa Vavrovej si Kafku nevybrala ona, skôr si on vybral nás. Ako uvádza, stačí otvoriť správy, zavolať na úrad alebo vyplniť grantovú žiadosť a človek zistí, že Kafka nebol spisovateľ, ale reportér, ktorý prišiel o sto rokov skôr.
V oblasti umelej inteligencie Vavrová tvrdí, že AI je najusilovnejší asistent, akého film kedy mal, no práve v tom je jeho slabina, lebo umenie často vzniká v zlý deň, z protestu a z únavy. Autorstvo sa podľa nej stráca tam, kde začíname zamieňať odpoveď za otázku. Hranicu autorstva netvorí technológia, ale svedomie.
Cena IGRIC 2026 za celoživotný prínos slovenskej kinematografii bola udelená prozaikovi, scenáristovi a pedagógovi Dušanovi Dušekovi. Podľa Vavrovej generácie nespája technológia, ale citlivosť.
