Ficova vláda pod vlajkou boja za suverenitu bráni iba vlastnú moc a beztrestnosť
Predstavitelia vlády hovoria o zvrchovanosti, ale znevažujú Ukrajincov, ktorí ju bránia vlastnými životmi. Hlásia sa k vlastenectvu, no pripravenosť brániť vlasť vydávajú za túžbu po vojne.
Šéf zboru poradcov premiéra a podpredseda Smeru Erik Kaliňák opäť posunul hranice zahraničnopolitickej rétoriky svojej strany. Vyhlásil, že Poľsko a pobaltské štáty by „veľmi rady išli do konfliktu s Ruskou federáciou”, a že sa hľadá zámienka, aby sa takýto konflikt vyprovokoval.
Je to mimoriadne drzé a provokatívne tvrdenie na adresu našich spojencov. Najmä od predstaviteľa vládnucej strany, ktorá má plné ústa suverenity, zvrchovanosti, národných záujmov a vlastenectva.
Rozpor v politike Smeru
Poliaci majú so svojím východným imperialistickým susedom historickú skúsenosť, ktorej súčasťou bola invázia sovietskeho Ruska v septembri 1939, okupácia, deportácie či Katyňský masaker. Estónci, Lotyši a Litovci prišli po sovietskej okupácii v roku 1940 na desaťročia o vlastnú štátnu nezávislosť.
Dnes všetci vidia, čo sa stalo Ukrajine. Ruské vojská prekročili jej hranice, obsadili časť územia a systematickým bombardovaním likvidujú jej civilnú infraštruktúru. Ruská federácia sa v mene pofidérnych historických nárokov usiluje zničiť samostatnú suverénnu ukrajinskú štátnosť.
Poliaci a Pobalťania preto investujú do obrany a dávajú najavo, že ak by sa agresia rozšírila na ich územie, budú sa brániť. To nie je túžba po vojne. To je elementárny prejav štátnej suverenity a vlastenectva.
Ak Erik Kaliňák tvrdí opak, nechtiac odhaľuje čoraz väčší rozpor v politike vlastnej strany. Smer totiž na jednej strane urobil zo suverenity takmer posvätné slovo, ale zároveň jeho predstavitelia čoraz častejšie spochybňujú práve tie nástroje, ktorými sa suverenita štátu v kritickej chvíli bráni.
Pomáhať spojencom je pre nich podozrivé
Podobne zvláštne narábajú so slovom lojalita. Od vlastných poslancov vyžadujú lojalitu k vláde a od svojich voličov ju očakávajú voči Robertovi Ficovi. Keď však príde na lojalitu Slovenska voči zmluvným spojencom, z cnosti sa zrazu stáva čosi podozrivé.
Spojenectvo nie je ani podriadenosť, ani selektívny prístup k napĺňaniu dohôd. Je to vzájomný záväzok. A pre malý štát má cenu práve preto, že rovnakú solidaritu, ktorú od nás očakávajú Poliaci či Pobalťania, môžeme jedného dňa potrebovať my.
Ešte väčšie protirečenie vidno vo vzťahu k Ukrajine. Jej občania už pomaly päť rokov so zbraňou v ruke a za cenu obrovských ľudských obetí bránia suverenitu, zvrchovanosť, územnú celistvosť a nezávislosť vlastného štátu.
Význam slov obracajú naruby
Napriek tomu sa ich statočný odpor proti vojny chtivej Ruskej federácii v rétorike politikov Smeru opakovane relativizuje, ba až odsudzuje. Pomoc štátov, ktoré im dodávajú zbrane a peniaze, aby sa mohli brániť, sa označuje za predlžovanie vojny či vojnové štváčstvo.
Tí, ktorí od Ukrajiny žiadajú, aby sa podriadila ruským požiadavkám v mene čo najrýchlejšieho mieru, v skutočnosti žiadajú, aby svoju suverenitu podriadila vôli silnejšieho suseda. Agresora pritom ospravedlňujú a otvorene podporujú.
Tak sa význam slov obracia naruby. Brániť vlastnú suverenitu je eskalácia, pomáhať napadnutému štátu je vojnové štváčstvo, ale akceptovať výsledky vojenskej agresie znamená mierovú politiku.
Neutralita nie je kúzelné slovo
Premiér Robert Fico opakovane hovorí, že Slovensku by „svedčala vojenská neutralita”. Predtým vyhlásil, že nechce Slovensko zatiahnuť do vojny „kvôli nejakému článku 5″. Erik Kaliňák už skôr cynicky hovoril, že keby sa Rusi dostali do Užhorodu, mali by sme konečne „spoľahlivého suseda”.
Slovenská suverenita sa naším vstupom do EÚ a NATO nezmenšila. Práve naopak. Naša schopnosť ju chrániť sa obrovsky znásobila politickou, ekonomickou a vojenskou silou demokratických štátov, o ktorých solidaritu sa môžeme oprieť.
Práve preto je predstava, že Slovensko by bolo bezpečnejšie ako neutrálna krajina uprostred najväčšej vojny v Európe od roku 1945, absurdná. Ukazuje sa to aj na príklade Fínska a Švédska, ktoré boli desaťročia mimo vojensko-politických blokov.
Neutrálny štát musí byť schopný svoju neutralitu ubrániť. Ak by Slovensko vystúpilo z NATO, muselo by vlastnú obranu dramaticky posilniť za cenu veľkých jednorazových nákladov a zavedenia povinnej vojenskej služby.
Kto by poskytol medzinárodné garancie neutrálneho statusu? Rusko, ktoré práve vedie barbarskú dobyvačnú vojnu proti svojmu susedovi a vyhráža sa jadrovým bombardovaním hlavným mestám Európy?
