Kristína Tormová: Videla SOM zlatú rybu!
Mám v živote takú obrovskú výhodu. Viem byť veľmi smutná. Zlo a škaredo cítim asi viac ako väčšina obyvateľstva a moja duša ma bolela viac, než býva zvykom. Znie to ako nevýhoda, ja viem. Ale vďaka tomu mám obrovskú výhodu. Rovnako ako viem prežívať to, vďaka čomu sa ťažko prežíva, viem prežívať všetko krásne. Viem sa nekonečne tešiť.
Viem si užívať krásno tak, že achkám nahlas a ujúkam, radosť cítim priam fyzicky s každým nádychom. Som hltačka zážitkov, dúh a trblietok. Všímačka neobyčajného obyčajna. Vďaka tomu, že som zažila obdobia, kedy som nedokázala vidieť nič pekné, vidím svet trblietavejšie. Volá sa to asi vďačnosť.
Stlačila som gombík. Len som sa rukou načiahla na vypínač, čerstvo zobudená z obrovskej postele s najmäkšou perinou v najdrahšom barcelonskom hoteli. Pozvali ma tam, sama od seba by som sa tam nikdy nedostala. Spustilo sa elektronické vyťahovanie zatemňujúcej rolety. Predo mnou sa pomaly odhaľovalo obrovské okno, z ktorého bol výhľad na more a ranné slnko, ktoré sa odrážalo od vody a pár bielych plachetníc. Do izby mi prenikali aj zlaté odlesky z obrovskej zlato-medenej sochy pod oknom. Zašepotala som sama pre seba: „Ďakujem.“
Po zobudeniach o 6:25 do čoraz temnejších a studenších rán je takéto zobudenie zázrakom. Keď zaspávate, viete, že ste v Barcelone, no keď sa ráno zobudíte, musíte si overiť, že sa vám to nesnívalo. Že sa vám nesníval ten výhľad, že žijete niečo, čo ste si nikdy nemysleli, že budete žiť.
Manželovi som nedávno hovorila, že keby sme mohli bývať v hoteloch, kde by za nás upratovali, že by sme sa stravovali v reštauráciách na spoločných obedoch s priateľmi, na raňajky chodili do voňavých raňajkární, večer by sme sa vždy pekne obliekli a išli do divadla, bol by to život bez stresu, vyčerpania, burn-outov a úzkostí. Zatiaľ sme na nič podobné nenašetrili, ale to vôbec nevadí.
Pred pár rokmi som sedela na pláži v Barcelone. Moje malé ženy spali v dvojičkovom kočíku. Splnila som si barcelonový sen, chcela som im ukázať Barcelonu a seba odmeniť, že som ich pred pár rokmi porodila. Ani jedno úplne nevyšlo. Sedela som na tej pláži a pozorovala more. Bola som smutná. Bola som veľmi smutná. Bola som unavená, sklamaná, ubolená, nahnevaná, bez akejkoľvek predstavy o tom, čo bude o chvíľu a ako to všetko vlastne pôjde ďalej.
Pozorovala som čajky, ľudí na pláži a trblietajúcu sa zlatú sochu v diaľke na opačnom konci pláže. Vyzerala ako obrovská zlatá ryba. Nevedela som sa na ňu prestať dívať. Menila zlatú farbu spolu s posúvajúcim sa slnkom, ligotala sa, odlesky, krásno! Veľmi som sa na ňu chcela pozrieť zblízka, ale nechcelo sa mi, aj keď sa mi veľmi chcelo. Bola som od duševnej únavy príliš paralyzovaná na to, aby som urobila čosi navyše. A tak tam tá zlatá ryba proste bola a ja som k nej nešla.
Na rybu som zabudla. Aj na to, že som ju túžila pred rokmi vidieť zblízka. A ako som tak stála pri tom okne, naraz mi to celé došlo: „To je predsa ona! Tá ryba, pod mojím oknom je tá ryba, ktorá ma tak očarila pred tými rokmi!“ Teraz som sa nahlas smiala. Sama so sebou. Trblietala sa, bola zlatá, medená, červená, svietila na celé okolie, slnko sa do nej opieralo čoraz viac. Bola celkom blízko, priamo podo mnou a ja som si zrazu na všetko spomenula.
Včera ráno v Barcelone som sa pri okne, dívajúc sa na rybu, nadýchla z plných pľúc a pocítila som zvláštnu úľavu priam fyzicky. Ja som naraz fakt pri tej rybe. Som pri rybe, ocitla som sa úplne blízko pri nej a vôbec… celá som úplne inde, ako som bola pred tými rokmi. Tá istá ja, ktorá vtedy nevládala urobiť ani pár krokov po piesku, tu teraz stojí, dýcha plnými pľúcami a hľadí na tú istú sochu z úplne inej perspektívy.
Uvedomila som si, ako mi je ľahko, keď naraz stojím nohami pevne na zemi. Vtedy sa azda najslobodnejšie lieta. Uvedomila som si, akú mám silu. Mám silu z toho, že som sa dokázala posunúť… pozrieť sa na svoju bolesť z výšky a zblízka zároveň, lebo som ju prekonala, lebo som to dokázala!
Svet vonia úplne inak ako pred tými rokmi… a tá ryba sa podo mnou trbliece a ja len nahlas zašepkám: „Ďakujem… si.“ A už plánujem, ako zoberiem tie dve malé ženy do Barcelony a ukážem im tú rybu. Tak, aby si ju pamätali. Že nám splním náš barcelonový sen, lebo túžba po Barcelone je zrejme dedičná.
A ako správna otravná matka im poviem príbeh o tom, že táto ryba je symbolom znovuzrodenia celej Barcelony. Že tu kedysi bola len sivá zašlá štvrť a potom prišla Olympiáda a postavili tohto zlatúšika z ocele a medi a celé mesto zrazu chytilo druhý dych. A že presne to sa stalo aj mne. Že som tu vtedy sedela taká uondaná, dogabaná, zatiaľ čo ony dve spali v kočíku, a nevládala som k nej urobiť ani pár krokov. A že dnes tu stojím, dýcham, mám obrovskú silu a hľadím na svet z výšky aj zblízka.
A ja tam zostanem stáť pod tou zlatou rybou, sama seba potľapkám, potom sa asi objímem a budem vedieť, že je všetko v poriadku. Volá sa to asi vďačnosť.
