Ficova vláda narazila na neriešiteľný problém a je jej to jedno
Štvrtý rozpočet štvrtej Ficovej vlády je vraj rozpočtom dobrých správ. Dobrou správou pre Roberta Fica a Ladislava Kamenického je najmä to, že sa ho podarilo schváliť. Ešte pred pár dňami pritom predseda SNS Andrej Danko tvrdil, že predseda vlády nevie zostrojiť štátny rozpočet a že neverí, že ho minister financií vôbec zostaví. Medzitým sa koaličná kríza skončila a v piatok Danko po rokovaní koaličnej rady ohlásil dohodu na rozpočte po boku ministra financií.
Fico sa v pondelok chváli, že nebudú žiadne nové dane, žiadne vyššie dane, žiadne nové odvody ani vyššie odvody. Po troch rokoch konsolidácie však vláda schválila rozpočet s druhým najvyšším schodkom v tomto volebnom období a čistý dlh od roku 2023 vzrastie o 30 miliárd eur. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť pripomenula, že bude rásť dvojnásobným tempom voči krízovému obdobiu v rokoch 2020 – 2023 a že jeho nárast je porovnateľný len s obdobím globálnej finančnej krízy. Deficit v roku 2027 sa tak vracia na úroveň, na ktorej sa nachádzal na začiatku volebného obdobia na jeseň 2023.
Kamenický sa upokojuje tým, že všetci čakali armagedon, ale ten sa nekoná, a teraz je čas, aby si slovenské rodiny vydýchli. Udržanie sociálneho štandardu spomínal štyrikrát, no dlhodobú udržateľnosť verejných financií ani raz.
Rada pre rozpočtovú zodpovednosť môže upozorňovať, že návrh rozpočtu nie je v súlade s článkom 55a Ústavy, ktorý chráni dlhodobú udržateľnosť hospodárenia, no neexistuje nič, čo by vládu a parlament donútilo dodržiavať ho. Rozpočtová rada je len monitorovací a hodnotiaci orgán. Ústavný súd uznáva, že je potrebné, aby mohla aspoň v minimálnej miere zasiahnuť do diskusie o hospodárení, ale ďalej ju právo nepustí. Podobne rezervovane sa stavia aj k posudzovaniu rozpočtu. Prvoradú zodpovednosť za štátny rozpočet nesie vláda, ktorá je zodpovedná Národnej rade, a tá nesie politickú zodpovednosť pred občanmi.
Jeden štátny rozpočet môže mať negatívne následky, ale tie sa dajú v budúcnosti opraviť. Ústavný súd nemôže naprávať rozpočet, ak je zlý iba ekonomicky, nie právne. Súd zaujímajú paragrafy, nie čísla. Ani porušenie výdavkových limitov nie je také závažné, aby kvôli nemu bolo treba škrtnúť celý rozpočet. Limit verejných výdavkov je upravený len v obyčajnom zákone.
Sankcie podľa ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti nikoho nevystrašia, žiadnu vládu nepotrestajú, ani ju k ničomu nedonútia. Povinnosť predložiť opatrenia na zníženie dlhu vláda dlhodobo ignoruje. Zmrazenie platov ministrov obišla zvýšením paušálnych náhrad. Povinnosť požiadať parlament o vyslovenie dôvery vláda mesiace odkladala, až napokon poslúchla príkaz Ústavného súdu. Aj keby súd povedal, že rozpočet treba stiahnuť a predložiť vyrovnaný, vláda si povinnosť splní len na papieri. Fico už avizoval, že vyrovnaný rozpočet predloží, no v parlamente ho upraví.
Na tom všetkom je najzarážajúcejšie to, že oveľa lepšie sa to v tomto prípade spraviť nedá. Slabé sankcie a ich ešte horšia vymožiteľnosť nie sú ani tak chybou tvorcov ústavného zákona, ale skôr výdobytkom demokracie. V parlamentnej demokracii sa celkom dobre nedá poslancom prikázať, aby povinne zdvihli ruky za vyrovnaný rozpočet. To by sa nebezpečne blížilo imperatívnemu mandátu a oslabovalo by to postavenie Národnej rady. Slovensko tak pri rozpočte nezlyháva ako ekonomika, ale najmä ako demokracia. Parlament čerpá výhody najvyššieho ústavného orgánu, ale svoju základnú povinnosť kontrolovať vládu a vyvodiť voči nej dôsledky, si neplní.
Neriešiteľný problém nielen tohto, ale aj ďalších rozpočtov všetkých budúcich vlád je tak celkom prostý: bez ohľadu na to, aké výdavkové limity a sankčné pásma si do zákona napíšeme, dlhodobá udržateľnosť verejných financií bude vždy závisieť od rozpočtovej i ľudskej zodpovednosti 150 poslancov. A od toho, ako si predstavujú to, že majú radi Slovenskú republiku.
