Ak chce Michal Šimečka vládnuť, musí dopadnúť ako Mikuláš Dzurinda a Iveta Radičová
Odpoveď, prečo sa predčasné voľby neoplatia prakticky nikomu, je pomerne prostá – nebude po nich mať kto vládnuť. Naznačujú to prieskumy dlhodobo. Hoci sú voľby prakticky jedinou možnosťou, keď dokážu občania v zastupiteľskej demokracii reálne ovplyvňovať politiku, nezáleží pri nich na ničom inom než na tom, či prídete k urnám a komu dáte hlas.
S touto optikou musíme interpretovať aj prieskum NMS, podľa ktorého majú predčasné voľby výrazne väčšiu podporu voličov ako dovládnutie súčasnej garnitúry. Za to, aby sa voľby konali skôr, je síce len presná polovica opýtaných, no proti iba tretina.
Zaujímavé je najmä to, kto si predčasné voľby želá. Štyri pätiny opozičných voličov nikoho neprekvapia. Za by však bolo až takmer tridsať percent voličov koalície. Obzvlášť očividná je nespokojnosť medzi voličmi Hlasu. Veľa ich síce nezostalo, ale až polovica z nich by už chcela mať toto volebné obdobie za sebou.
Z tretej najsilnejšej parlamentnej strany sa v tejto vláde stal zbytočný subjekt, ktorý len čaká na to, či vypadne z parlamentu, alebo sa nechá znova pohltiť Smerom. Politicky však dáva zmysel dovládnuť za každú cenu, lebo v tejto vláde má Hlas podiel na moci, na aký pri svojich preferenciách a politickej sile nemá nárok.
Frustrácia voličov Hlasu a SNS, no i časti elektorátu Smeru je pochopiteľná. Najsilnejšia vládna strana síce vyhlasuje, že kým má čo i len najtesnejšiu väčšinu, dovládne, pretože Slovensko potrebuje silnú a stabilnú vládu, no aj voľným okom vidno, že koalícia nefunguje a parlamentnú väčšinu testuje aj to najbanálnejšie hlasovanie.
V normálnej koalícii si koaličná strana neodvolá vlastného ministra životného prostredia s pomocou opozície proti vôli premiéra. Krajský predseda koaličnej strany si z ničoho nič nezmyslí, že vystúpi zo svojho poslaneckého klubu a nepridá sa k tomu odvolanému ministrovi, ktorý ani nie je členom koaličnej strany.
Vo funkčnej koalícii by sa prieskumná agentúra ani nepýtala na názor na predčasné voľby, pretože by sa nimi premiér nemusel vyhrážať, keď si nevie inak poradiť s koaličnou krízou.
Prekvapujúce je, že druhú najmenšiu podporu majú predčasné voľby medzi priaznivcami hnutia Republika. Preferuje ich len necelá tretina. Voliči strany, ktorá je mimo parlamentu, by sa predsa mali tešiť na každú možnosť dostať ju tam čo najskôr. Nedá sa to vysvetliť inak než nadštandardnou náklonnosťou elektorátu Republiky k Smeru.
Odpoveď, prečo sa predčasné voľby neoplatia prakticky nikomu, je však pomerne prostá – nebude po nich mať kto vládnuť. Ak by dopadli tak, ako ukázal októbrový prieskum NMS, súčasná opozícia by mala väčšinu stále iba vtedy, ak by do vlády vzala Hnutie Slovensko Igora Matoviča. A to už iba veľmi tesnú – 79 hlasov.
Ako sme videli v rokoch 2020 až 2023, ak je v koalícii Matovič, na stabilné vládnutie nemusí stačiť ani najväčšia ústavná väčšina v histórii. No štvrtá vláda Roberta Fica zas ukázala, že na stabilné vládnutie treba viac ako 80 poslancov, aby si hocijaká náhodná parlamentná trojica nemohla vytvárať blokačné menšiny.
Komfortné zostavovanie vlády však Michala Šimečku nečaká. Naznačujú to prieskumy dlhodobo. To jediné, na čo sa môže spoľahnúť, je tak čas.
Posledný rok pred voľbami je kľúčový. Môže sa počas neho zmeniť prakticky všetko. Na jar 2019 malo OĽaNO necelých deväť percent. O rok neskôr s 25 percentami vyhralo voľby. Na víťazný zisk stúplo z jednociferných čísel za mesiac.
Väčšou inšpiráciou ako Igor Matovič spred šiestich rokov by mali byť pre Michala Šimečku Mikuláš Dzurinda a Iveta Radičová. Ako pripomína riaditeľ agentúry Focus Martin Slosiarik, pred voľbami 2002 a 2010 mali pravicové strany podporu spolu okolo tridsať percent, no v oboch prípadoch vo voľbách získali viac ako 40 a zostavili vládu.
„Roky 2002 či 2010 ukazujú, že počas posledného roka sa môže výrazne zmeniť aj celková sila širšieho politického priestoru,“ povedal Slosiarik pre Denník N. „Pri viacerých voľbách vedúcich k zmene vlády v prospech stredopravých strán či širšie opozičných strán sa počas posledného roka zväčšoval aj samotný opozičný priestor.“
V roku 2002 to mohlo byť predpokladom, že jedine Dzurinda a strany vtedajšej vládnej koalície dokážu dotiahnuť integráciu Slovenska do Európskej únie a voliči im dali na to šancu, hoci veľakrát so zaťatými zubami. Rok 2010 bol zas možnosťou prvýkrát vymeniť Roberta Fica. Možnosťou, ktorá ešte nebola poznačená zlyhaním pravicových vlád.
Šimečka to má zložité. Bojuje s prirodzenou nedôverou, pretože vlády Ivety Radičovej i Igora Matovičova priniesli tým, ktorí dúfali v zmenu, len sklamanie. Jeho nevýhodou sú i limity liberálnej strany v krajine, kde sa väčšina voličov považuje za tradicionalistov. Ak sa opozícii podarí mobilizovať voličov proti Robertovi Ficovi, vyťaží z toho zrejme najmä Hnutie Slovensko. A to by bola dobrá správa iba pre Fica.
