Bude vojna? Reportérka z konfliktných zón radí, ako sa nestratiť v čase kríz
Otázka, či vypukne vojna, sa podľa poľskej novinárky Agnieszky Lichnerowicz už dávno netýka len vzdialených regiónov. Piateho roka ruskej agresie proti Ukrajine sa z nej stala téma, ktorá znepokojuje aj ľudí na Slovensku. Lichnerowicz, ktorá ako reportérka pôsobila v konfliktných zónach od Arabskej jari cez Mjanmarsko a Bielorusko až po Ukrajinu, však tvrdí, že najúčinnejším liekom na úzkosť nie je ignorovanie reality, ale budovanie spoločenskej odolnosti.
Od ilúzie konca histórie k realistickému pohľadu
Lichnerowicz vyrastala v tieni poľskej transformácie. Ako sama hovorí, patrí ku generácii, ktorá dlho žila v presvedčení, že vstupom do NATO a Európskej únie sa pre strednú Európu história a vojny skončili. „Mysleli sme si, že sa už budeme venovať len kariére, rodine a cestovaniu,“ približuje svoj pohľad z obdobia, ktoré spája s dielom Francisa Fukuyamu o konci dejín.
Prvý útok Ruska na Ukrajinu v roku 2014 jej podľa vlastných slov ukázal, že vojna je niečo, čo môže zažiť aj jej generácia. Po plnoformátovej invázii v roku 2022 podľa nej prišlo kľúčové poznanie: ako jednotlivci, firmy, školy aj štát musíme získať nové schopnosti a prispôsobiť sa menej stabilným časom. Nejde pritom len o hrozbu z Ruska – pripomína aj pandémiu, finančné krízy, klimatické zmeny a povodne.
Fínsky model ako príklad pripravenosti
Ako príklad vysokej pripravenosti uvádza Lichnerowicz Fínsko. Krajina s približne 1200-kilometrovou hranicou s Ruskom podľa nej nikdy nezabudla na historickú hrozbu a celé desaťročia budovala inštitúcie aj kryty. Spomína legislatívu, podľa ktorej sa pri výstavbe budovy musí počítať s priestorom, ktorý sa dá v prípade potreby premeniť na kryt.
„Sú to tisíce malých rozhodnutí, vďaka ktorým sa Fíni podľa mňa boja oveľa menej než my,“ hovorí novinárka. Zdôrazňuje, že nejde o strašenie koncom sveta, ale o schopnosť ochrániť si život a nedovoliť, aby niekto zvonku určoval, o čom sa v spoločnosti rozpráva a či ľudia podľahnú strachu alebo sa rozhodnú emigrovať.
Tri praktické kroky pre domácnosť
Lichnerowicz upozorňuje, že reálnejšie než predstava ruských tankov je podľa nej napríklad výpadok komunikácie či energií. Ľudia by preto mali zvážiť konkrétne kroky. Prvým je mať doma hotovosť pre prípad kybernetického útoku na bankový systém, keď nebudú fungovať bankomaty ani platobné karty. Druhým je rádioprijímač na batérie alebo na kľuku – pri nedávnych povodniach v Poľsku zostali podľa nej ľudia bez elektriny a mobilného signálu úplne odrezaní od informácií práve preto, že rádio nemali.
Tretím krokom je dohoda s blízkymi, kde sa stretnú, ak nebudú fungovať mobilné telefóny. Novinárka prirovnáva takúto pripravenosť k bezpečnostným pokynom v lietadle: nejde o predpoveď katastrofy, ale o vecné prijatie toho, že na krízové scenáre treba byť pripravený.
Dezinformácie ako nástroj na ničenie dôvery
Za hlavný cieľ ruskej dezinformačnej vojny považuje Lichnerowicz snahu, aby ľudia neverili štátu, spojencom z NATO ani sami sebe. Príprava na krízu však podľa nej nemusí vychádzať len od vlády. Vo Varšave organizujú školenia civilnej ochrany mestské časti, mimovládne organizácie učia prvú pomoc a školy plánujú evakuácie. „Ak spravíme malé, praktické kroky vo svojom okolí, získame istotu a strach zmizne,“ tvrdí.
Európa je silnejšia, ak drží spolu
Na otázku, ako sa pozerá na hlasy, že Poľsko alebo NATO chcú ísť do vojny s Ruskom, Lichnerowicz odpovedá, že NATO je obranná aliancia a že to bolo Rusko, ktoré zaútočilo. Podľa nej sa agresorovi neustupuje, ale určujú sa mu jasné hranice. Menšie štáty ako Slovensko či Poľsko podľa nej nemajú obrovské imperialistické armády – ich najväčšou silou je medzinárodné právo a vzájomná solidarita.
„Ako zjednotená Európa sme ekonomicky aj vojensky silnejší než Rusko,“ uzatvára novinárka s tým, že vlády a politici sa menia, a preto verí predovšetkým v spoločnosť. Pripomína rok 2022, keď ľudia v celej Európe nezištne pomáhali utečencom bez ohľadu na politické preferencie. „Nenechajme sa paralyzovať strachom – vzájomné spájanie, komunikácia a porozumenie sú tým, čo nás robí bezpečnými,“ dodáva.
