Spoliehať sa na Putinovu dobrosrdečnosť je hazard s existenciou Slovenska
V spore Viliama Karasa s Františkom Mikloškom nejde len o jednu pôžičku. Otázka neznie, koľko máme zaplatiť Ukrajine, ale koľko by Slovensko zaplatilo za svet, v ktorom sa Ukrajina neubráni.
V reakciách na ruskú revizionistickú a imperialistickú vojnu proti Ukrajine sa čoraz jasnejšie črtajú tri postoje. Podľa prvého sme pevne v EÚ a NATO, Rusko je agresor, hranice sa nesmú meniť silou, ale Slovensko nemusí niesť každý ďalší účet za pomoc Ukrajine. Do tejto polohy sa dostal podpredseda KDH Viliam Karas, keď označil za korektné, že sa Slovensko nezapojí do ďalšej pôžičky.
Druhý vychádza z rovnakej geopolitickej premisy, ale robí z nej iný záver: ak je nezávislá a obranyschopná Ukrajina na našej východnej hranici súčasťou bezpečnosti Slovenska, nemožno oddeliť tento strategický cieľ od primeraného podielu na nákladoch. Takto argumentuje František Mikloško a po jeho spore s Karasom aj oficiálne KDH, keď vyhlásilo, že jednotný európsky postup pri pomoci Ukrajine je v národnom a bezpečnostnom záujme Slovenska.
Robert Fico však už dlhšie vytvára tretí tábor. Podľa neho vojna na Ukrajine nie je naša vojna, dodávky munície ju predlžujú a sankcie proti Rusku sú neúčinné. Heslo „ani náboj Ukrajine“ znamená, že odopretím pomoci by Únia donútila Ukrajinu prijať Putinove ultimáta. Minister obrany Robert Kaliňák vidí garancie slovenskej bezpečnosti v priateľských vzťahoch s Ruskom.
K tomu pribudli Ficove pochybnosti o článku 5 NATO, úvahy o vojenskej neutralite a súhlas s tým, aby o podmienkach ukončenia vojny rozhodli veľmoci bez prítomnosti Ukrajiny. Hnutie Republika sa k tejto predstave pridáva. Milan Uhrík tvrdí, že s pomocou Ukrajine treba skončiť. Smer pokladá povolebnú spoluprácu s Republikou za hotovú vec a ani Hlas ju nevylúčil.
Prieskum Focusu nameral, že 60 percent respondentov považuje Zelenského za politika, ktorý vojnu predlžuje. Eurobarometer však zistil 72-percentnú podporu finančnej a humanitárnej pomoci Ukrajine a 58-percentnú podporu sankcií proti Rusku. Práve o interpretáciu tejto rozpornosti sa vedie zásadný politický zápas.
Mikloško vyčítal Karasovi, že jeho postoj je „videním Smeru, SNS a Republiky“. Karas približovanie k Smeru odmietol s tým, že ako minister hlasoval za vojenskú pomoc Ukrajine a trvá na nedotknuteľnosti hraníc. Podpredseda Smeru Ľuboš Blaha však oznámil, že Karas konečne povedal to, čo Smer tvrdí roky.
Ruské ambície sa nekončia Ukrajinou. Ešte pred inváziou v decembri 2021 Kremeľ požadoval faktický návrat bezpečnostných pomerov v strednej a východnej Európe pred rozšírením NATO. Hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Marija Zacharovová 30. septembra vyhlásila európske zbrojovky vyrábajúce zbrane pre Ukrajinu za potenciálne vojenské ciele Ruska.
Transatlantická väzba prestáva pôsobiť samozrejme, lebo Trumpova politika oslabila dôveru európskych spojencov v stabilitu amerických garancií. Európske štáty sú nútené uvažovať, čo znamená menšia americká účasť na obrane Európy. Na stole je existenčná otázka: je práve teraz vhodný okamih na oslabovanie väzieb s EÚ a NATO a experimentovanie s neutralitou?
Ak by sa po voľbách stalo vládnym programom spochybňovanie článku 5 a predstava o neutralite, vznikla by pre Slovensko krajne riskantná bezpečnostná situácia. Garanciou nezávislosti by už nebolo odstrašenie agresora a vlastná schopnosť brániť sa. Spoliehať sa na dobrosrdečnosť vojnového zločinca je hazard s existenciou samostatnej suverénnej slovenskej štátnosti.
V spore Karasa s Mikloškom preto nejde len o jednu pôžičku. Otázka neznie iba, koľko máme zaplatiť Ukrajine, ale koľko by Slovensko zaplatilo za svet, v ktorom Ukrajina prestane byť schopná ubrániť svoju suverenitu a vojnové Rusko dostane príležitosť znovu skúšať, kam až môže posunúť hranice svojej sféry vplyvu. Mikloško má pravdu, že obrana Ukrajiny je aj obranou Slovenska a že musíme niesť primeraný diel nákladov a nesprávať sa ako čierny pasažier.
