Kristína Tormová: Zastepovala by som si na hrobe
Autorka v blogu píše o období Dušičiek, rodinných tradíciách a o tom, prečo si potrpí na vlastnú podobu spomínania na zosnulých. Text vychádza na weboch Najmama.sk a Aktuality.sk.
Tormová začína úvahou o jesennom večernom čase, ktorý mnohí trávia doma pri čaji a prepočítavaním, o koľkej sa zotmie a kedy bude najvhodnejšie ísť na hroby. Priznáva, že pri takýchto úvahách si pomáha aj nástrojmi umelej inteligencie. Podľa vlastných slov jej náročné obdobie vrcholí na konci februára a počíta, že do Vianoc zostáva 82 dní.
Výraz „ideme na hroby“ miluje odmala. Spomína, že kedysi chodila na step a hľadala vhodnú hladkú plochu, na ktorej by jej topánky s plieškami dobre ťukali. Takú plochu v akurátnej veľkosti podľa nej poskytuje práve hrob jej prastarých rodičov, kde už pribudli aj starí rodičia. Nikdy si tam zastepovať netrúfla, no myslí si, že predkovia by to ocenili viac ako depresívne tváre nad hrobom tesne po konflikte o odchode z domu a nemožnosti zaparkovať v okolí cintorína.
Opisuje aj napätie, ktoré návšteve hrobov často predchádza – hnev na ceny chryzantém, sklamanie z toho, že sa potom nejde do cukrárne na koláčik, pocity, že celá rodina je „nahovno“ a deti sa nevedia správať. Ako malá sa bála, že pod veľkým kameňom je rozožratá prababka alebo že sa pri zametaní hrobu prepadne a padne na mŕtvoly. Najzaujímavejší jej bol vosk zo sviečok, z ktorého šúlala malé postavičky, aby v hlave unikla z chaosu preplneného cintorína.
Babičkine telesné pozostatky majú formu popola a jej duša si podľa predstáv autorky niekde v pokoji hovie. Tormová sa zamýšľa, prečo si ľudia mýlia tradície a povinnosti s láskou a prečo sa rodiny, ktoré spolu nefungujú, chodia pred hrob predkov ukázať, akí sú „dogabaní“. Dušičky podľa nej poskytujú priestor manipulátorom a citovým vydieračom v rodinách, ktorí používajú vety ako „babička by bola sklamaná“ či „ani mne nebudeš chodiť na hrob, keď umriem“.
Spomína rodinnú tradíciu gaštanového pyré so šľahačkou po hroboch. Nemá ho rada, no vždy si kúsok dala, aby okolie nebolo sklamané. Doteraz je jej z neho trochu nevoľno. Pýta sa, prečo si to robíme, aby nebola mamka Šunková sklamaná, keď ona bude aj tak.
Smrť je podľa autorky jednou z jej obľúbených tém práve preto, že bola taká neobľúbená. Rozumie, že starí rodičia sa počas týchto dní cítia ťažko, chýba im ich mama a koláčik v cukrárni. Ich smútok má právo na svoj hrob, chryzantému aj slzy. Ak sa niekto v smútku utápa dennodenne a ani po dvadsiatich rokoch nevie spracovať niečí odchod, zaslúži si podľa nej odbornú pomoc.
Autorka píše, že potrebuje iný druh oslavy predkov. Dospelá dcéra Šunkovcov podľa nej môže zistiť, že je v tom celom dôležitá aj ona a že nie je zodpovedná za pocity ostatných. Jeden rok to môže risknúť, postaviť sa za seba a vynechať návštevu hrobov aj rodinné konflikty a výčitky. Pôjde do cukrárne len tak a uvedomí si, že babička by nebola sklamaná – bola by na svoju vnučku pyšná. Budú spolu sedieť pri stole, aj keď ostatní návštevníci uvidia len jednu osobu.
Tormová nechce, aby jej strach zo smrti kazil život, ani aby sa spomínanie na jej ľudí zmenilo na nepríjemnú povinnosť. Občas je jej smutno za ľuďmi, ktorí zomreli, ale viac jej je šťastne, že ich mala. Nemá pocit, že odišli. Na hroby na Dušičky nechodia, zájdu tam hocikedy. Má rada atmosféru cintorínov, keď tam nikto nie je. S ľuďmi sa stretáva cez miesta, vône, chute a príbehy – každým sústom karfiolovej polievky aj spomienkou na to, ako sa s nimi cítila bezpečne.
Spomína umierajúceho kamaráta, ktorého hladila po hlave a ktorého jemnú kožu cíti na dlani doteraz. Jeho rodina jej dala kúsok popola, ktorý vysypala do Seiny, no trochu zostalo na stenách krabičky od magnézia. Spomína aj malého človiečika, ktorého pevne držala na rukách a pri ktorom sa nedalo predpovedať, ako dlho tu bude. Pamätá si staré mamy, ktoré sa báli smrti, a seba ako mladé dievča, ktoré to bagatelizovalo. Bála sa smrti až tak, že sledovala každý pohyb otca na javisku, keď hral, že umiera, aby si overila, či mu niečo nie je.
Jej rodina vie, že keď zomrie, majú ju rozsypať na lúku. Ak by sa náhodou stalo, že bude pochovaná v hrobe, má si rodina zadovážiť stepky a prísť si nado ňou zastepovať. Potom ju majú vybrať a rozsypať na lúku. Nechce byť povinnosťou ani spôsobovať problémy s parkovaním a výdavky na chryzantémy v celofáne, ktoré o pár dní zhnijú. Chce byť radšej malá pekná myšlienka, ktorá príde hocikedy – chuť, vôňa, pocit.
Dnes zapália veľa sviečok, lebo ich malí ľudia sa radi hrajú s roztopeným voskom. Budú sa len tak rozprávať o tých, o ktorých sa hovorí, že tu nie sú, ale pritom tu sú. Dôkazom je podľa autorky segedín, ktorý mali na obed a ktorý ju naučil variť dedo. Vždy treba dať aj kyslú aj šľahačkovú smotanu. V každom súste je jej detstvo so starými rodičmi a stále jej veľmi chutí.
