Leto v Kyjeve: Život pod paľbou ruských rakiet a dronov
Keď jednej júlovej noci doľahol na Kyjev raketový útok, vyšiel som na ulicu hľadať úkryt. Stretol som dôchodcu Dmytra s rovnakým úmyslom. Zaviedol ma k podzemiu, no sám nevošiel dnu – odradilo ho dusno.
Nechceli sme prebdieť noc v sparnom priestore, a tak sme vonku strávili takmer dve hodiny, kým Rusi zasypávali mesto. Keď mobily ohlásili čisté nebo, ľudia vychádzali na vzduch. O desať minút sa vracali späť pri varovaní pred balistickými strelami.
Dmytro pri výbuchoch uskakoval k stene a miestami sa triasol. Spomínal, že rok predtým ho detonácie nechávali takmer ľahostajným. „No neustále zvuky explózií spôsobia, že to psychika jednoducho prestane zvládať,“ povedal.
Prvý jún Kyjev privítal tragicky – mesto zasiahlo až 30 rakiet v piatich častiach. Kyjevčania už poznali rytmus: v noci útoky, ráno nevyspatí ľudia. Zmenili sa však stany v metre, prvé správy o nedostatku rakiet protivzdušnej obrany aj obavy z budúcnosti.
V júni a júli pribúdalo nočných raketových útokov, kým denných dronových bolo menej. Metro sa stalo centrom ochrany. Obyvateľka Pečerského rajónu Julija Ponomarenko opísala, ako sa stanice zmenili na miesto plnohodnotného spánku bez budenia na sirény.
Z ľudí skrývajúcich sa v metre sa časom stali „cudzinci, ktorých dobre poznáte“ – dedko s notebookom, dievčatá, žena, ktorá rozpráva o živote s babičkou. Vstup pred poplachom stojí 30 hrivien, počas neho je bezplatný.
Ľudia si berú aj domácich miláčikov. „Mačky a psy – tie tiež poznáte,“ vysvetlila Julija. Nič však neruší spánok ako zbor sirén pri masívnom ostreľovaní, keď v metre cinkajú telefóny s notifikáciami.
Najvýraznejšiu zmenu Kyjevčania pocítili v doprave. Na konci augusta sa situácia skomplikovala pre všetkých cestujúcich. Rusi sa prúdovými dronmi snažili vyvolať paniku a dopravné kolapsy.
Metro sa počas poplachu nemohlo pohybovať medzi brehmi Dnepra. Poplachy sa takmer nekončili a trvali celý deň. Desiatky tisíc ľudí uviazli na jednom či druhom brehu, na zastávkach sa hromadili unavení ľudia.
Štvrtého septembra vláda upravila pravidlá. Vzdušné poplachy rozdelila na dva typy – dronové so žltým stupňom a balistické s červeným. Pri žltom môže metro premávať cez mosty a nákupné centrá zostať otvorené.
Nie všetci brali hrozbu dronov vážne. Ôsmeho septembra ma poplach zdržal takmer sedem hodín pred štátnym úradom. Spolu so mnou čakali desiatky ľudí, kým sa z diaľky ozývala streľba a výbuchy. Matka s kočíkom kráčala pokojne, akoby sa nič nedialo.
Po dvoch týždňoch nepretržitého bombardovania sa správanie ľudí radikálne zmenilo. Bohdan opísal príbeh svojej priateľky, ktorá 23. septembra pracovala v Solomjanskom rajóne. Matka ju išla vyzdvihnúť autom, na ceste boli asi päť minút, keď dron vletel do biznisového centra oproti autobusovej zastávke. „Niektorí ľudia, ktorí tam stáli, už nie sú medzi nami,“ povedal Bohdan. Zomreli dvaja ľudia, desiatky boli zranené.
V ten istý deň som sedel s Nazarom na terase reštaurácie v Podile. Po žltom poplachu sa ozvala guľometná dávka a všetci stíchli. Keď sa výstrely zintenzívnili, Nazar vytiahol turniket a pýtal sa ostatných, či ho majú so sebou. Po štvrtej dávke sa ľudia presunuli dovnútra.
O hodinu neskôr mi ďalší známy povedal: „Bože môj, bolo to tak blízko, že som z batoha pre istotu okamžite vytiahol lekárničku.“
Počas jednej septembrovej noci som nespal do druhej ráno. O siedmej zostrelili dvesto metrov od môjho domu dron. Zvuk bol taký ohlušujúci, že som po prvýkrát v živote kričal od ľaku.
Nekričal som ani v roku 2022, keď zostrelili raketu Iskander priamo nad mojím domom. Až po blízkom výbuchu dronu som si uvedomil, aká neuveriteľná bola moja úroveň stresu. Nevedel som si spomenúť, kedy som naposledy počas dňa nepočul výbuch alebo guľomet.
Stojac pri okne som sledoval oblak dymu, ktorý stúpal blízko mňa, rovnako ako Dmytro sledoval výbuchy rakiet na nočnej oblohe.
